Priateľstvo ako jeden z dôležitých (ak nie najdôležitejších) vzťahov sa spája s ľudstvom ako takým od nepamäti. Pod významom skutočného a nefalšovaného priateľstva si predstavujeme najmä šťastné životné okamihy, ktoré nám často slúžia ako hnací motor pre každodenný náročný, pracovný, rodinný život. Spriaznené duše, ako zvykneme familiárne nazývať priateľov, môžu s nami žiť v jednej domácnosti alebo sa môžu nachádzať na opačnom konci sveta. Dôležité pre nás je najmä to, že priatelia s nami zotrvávajú dobrovoľne, poskytujú nášmu životu hĺbku, zmysel a vtedy čas ani vzdialenosť nepredstavujú prekážky. Naopak tieto aspekty preverujú silu tohto vzťahu.
Aj pre mňa predstavuje priateľstvo, ktoré si pripomíname v júni medzinárodným dňom, dôležitý parameter môjho života. V notese spred pár rokov som si našla poznačené príslovie neznámeho autora, ktoré ma inšpirovalo a hovorí:
,,priateľ je človek, ktorý pozná tvoju minulosť, verí v tvoju budúcnosť a má ťa rád takého, aký si dnes“.
Keď som si to prečítala, zamyslela som sa nad mojimi priateľstvami a ako sa plynutím času preverovali. Kedysi som mala okolo seba veľký okruh ľudí, ale postupne sa zužoval selektívnym životným výberom a skutočne som zistila, kto stojí pri mne v dobrom aj zlom.
S mojou veľmi dobrou kamarátkou sa poznáme už od základnej školy, kedy nás bolo v triede šesť dievčat, ktoré sa medzi sebou občas handrkovali, ale s Jankou nám pretrvalo priateľstvo až do dneška. Vôbec sa tomu nečudujem, pretože sme mu dali naozaj pevné základy, vzájomnou podporou a spoločnými záľubami v podobe knižiek a cestovania. Spomínam si však, že v určité obdobie sa naše cesty nachvíľu rozišli, ale ako to so šťastnými koncami už býva, znova sme si k sebe našli cestu. Hoci priznávam, že bez nej to vtedy bolo náročné obdobie a neskôr sme sa priznali jedna druhej, že sme si veľmi chýbali.
Dokonca som pred pár rokmi s touto kamoškou namiesto manžela absolvovala romantickú svadobnú cestu v Ríme (pamiatky ho aj tak nezaujímali, tak nás s radosť poslal), preto sme to takto šalamúnsky vyriešili a odniesli sme si odtiaľ krásne zážitky na celý život. Hoci sa snažíme stretávať sa aspoň každý druhý mesiac, lebo pracovné a rodinné záväzky nám viac priestoru neumožňujú, vieme, že sme tu jedna pre druhú. Keď mi náhodou zajtra zazvoní telefón, či ideme na túru, tak samozrejme balím vak a s kamoškou Jankou zdoláme aj Gerlachovský štít.
Neapolská sága od Eleny Ferrante
Silu nášho priateľstva mi pripomína aj neapolská sága (dozvedala som sa o jej existencii práve od vyššie spomínanej kamarátky) od známej talianskej autorky Eleny Ferrante, ktorej meno predstavuje pseudonym. Zaujímavé na tejto knižnej ságe je to, že keď ju začnete čítať, už v úvode sa zľaknete veľkého množstva postáv- rodín. Postupne sa však s nimi oboznamujete a všetko začne pomaly dávať zmysel, či už je to doba, v ktorej žili alebo rodinné pomery daných rodín. Podstatným prvkom už od prvej knihy je sila priateľstva dvoch hlavných postáv, ktoré sa familiárne nazývajú Lenú (Lenuccia Grecová) a Lila (Raffaella Cerullová). Páči sa mi, ako sa vďaka jednej zahodenej bábike, začalo ich priateľstvo a ako medzi sebou ich učiteľky súperili pri vedomostných testoch a taktiež ich kontrastné povahy, vďaka ktorým bol ich vzťah nevšedný a zároveň krásny.
Táto knižná sága ma úplne vtiahla do deja tým, že som sa stotožnila s oboma postavami a s napätím som čakala ako skončí veta na konci strany. Pripomenulo mi to začiatok môjho priateľstva na základnej škole, keď nemalo byť podstatné, kto z akého prostredia pochádza, ale sila vedomostí. Tí, čo boli preceňovaní, väčšinou ovládali menej, než tí, z jednoduchšieho prostredia, ktorí si zasa neverili. Presne ako Lila, ktorá mohla konkurovať vedomosťami svojim spolužiakom, ale vplyv prostredia sa podpísal na jej sebadôvere. Vďaka spoločným záujmom, ktorými boli knihy a vysporiadanie sa s ťažkým životným obdobím si vytvorili nerozlučné, hlboké priateľstvo.
Elena priateľku Lilu podporovala celý život a vedela, že zlomovým momentom v jej živote bola strata dcéry. S touto životnou skúškou sa Lila nikdy nevyrovnala a už nikdy nebola taká, ako pred jej stratou. Keď Elene na sklonku života zazvoní mobil s otázkou: ,,Kam sa stratila Lila? “, žiaľ vie, že odišla a nikto ju už nikdy nenájde.
Hoci je koniec tohto príbehu otvorený a prekvapujúci ako samotný život, treba si z tejto knižnej ságy odniesť toľko, že človek si v živote nemôže priať nič viac ako dobrého priateľa. Len máločo má totiž taký dôrazný vplyv na náš život ako priateľstvo. Pre našu existenciu je nevyhnutné dostávať, ale aj dávať podporu. Žiadny iný vzťah na svete neobsahuje toľko lojality, uznania, pochopenia ako priateľský vzťah. Vážme si svojich priateľov, nečakajme na zajtra. Zavolajme im dnes, stretnime sa, lebo zajtrajšok je ešte ďaleko.
