NezaradenéZaujímavosti zo sveta kníh

Ako nás cestopisy môžu preniesť na každé miesto na svete alebo ako má cestovanie vďaka knižkám svoje čaro

Ilustračný obrázok /Zdroj: pixbay
116Views

 Ľudia sa od nepamäti presúvajú z miesta na miesto, či už z rodinných, pracovných, ale najmä cestovateľských dôvodov. Snáď ani nepoznám vo svojom okolí nikoho, kto by nemal rád cestovanie, zažívanie nových dobrodružstiev, spoznávanie nových ľudí a krajín.

Hoci v minulosti viedol vznik Európskej únie k voľnejšiemu pohybu osôb, v súčasnosti je transfer do zahraničných destinácií, vzhľadom na epidemiologickú situáciu, komplikovanejší. Na jednej strane je to výhodné, pretože ľudia na transport nevyužívajú vo veľkej miere dopravné prostriedky, ktoré tak neznečisťujú životné prostredie. Ďalšou výhodou je, že môžeme lepšie spoznať vlastnú krajinu aj kultúru. Do tretice sa ponúka krásna možnosť – siahnuť po cestopisných knižkách.

Pred niekoľkými rokmi sa ku mne vďaka knižnému tipu od kamaráta dostala cestopisná monografia mladého Čecha menom Ladislav Zibura. Dovtedy sa mi jeho meno s ničím a nikým nespájalo, ale keď som si prečítala o jeho ceste do Jeruzalema, začalo ma jeho písanie veľmi zaujímať. Z jeho cestopisu som sa totiž vždy niečo poučné dozvedela a moje cestovateľské srdce potešil aj humor, akým opisoval rôzne prekážky, ktoré sa pri putovaní udiali. Motívom k napísaniu jeho prvotiny bolo to, že jeho cestovateľské zážitky formou projekcie vzhliadlo v Čechách za prvé tri mesiace vyše 8000 ľudí. Pozoruhodné je tiež to, že na svoju prvú veľkú cestu vyrazil už vo veku osemnásť rokov.

Cestopis od Ladislava Ziburu / Zdroj: fb LZ

Svoje cesty neopisuje klasickým pútnickým spôsobom, ale s nadhľadom a celkovo ako jedno veľké dobrodružstvo. O cestovateľskej túžbe sa napríklad hneď na začiatku knižky vyjadruje takto:

,,Nepreskúmať za celý svoj život svet, do ktorého sme sa narodili, je podobne divné, ako si nepozrieť práve použitý toaletný papier.“ 

    Cestopisná monografia s názvom 40 dní pěšky do Jeruzalema, O pouti bez cukrové vaty  už v úvode opisuje začiatok putovania princa Ládíka (autor takto rád označuje svoju osobu). Z tohto titulu je možné povedať, že autor sa veľmi rád zabáva sám na sebe a život ako taký berie s veľkým humorom, aj napriek svojej nešikovnosti. V knižke sa dozvieme aj to, že cestovanie má rád od malička, pretože otec mu namiesto rozprávok čítal dobrodružné žánre.

Jeho mamka sa o neho však vždy bála, keďže sa mu v detstve pri jeho aktivitách vždy stali rôzne kuriózne úrazy. Po maturite v roku 2011 putuje na svoju prvú veľkú cestu do Santiaga de Compostela, keď mu, ako plnoletému, jeho rodičia dovolia vydať sa za dobrodružstvom do sveta. Vtipné je pre mňa najmä to, že nemá zmysel pre orientáciu a niekedy sa jednoducho rozhoduje podľa pocitu, kadiaľ ho vlastné nohy ponesú. Na jeho cestách sa mu stávajú rôzne omyly a náhody, ale nakoniec mu vždy podajú pomocnú ruku dobrosrdeční ľudia. Pri svojich potulkách, ktoré v prvej knihe absolvuje pešo sa však zamýšľa aj nad vážnymi životnými témami. Hoci sú knižky písané v češtine, neuberá to na kvalite deja, práve naopak, vďaka českým výrazom je príbeh ešte vtipnejším.

Pěšky mezi buddhisty a komunisty/ Zdroj: fb LZ

Počas spomínanej pútnickej cesty napríklad  píše: ,,je pozoruhodné sledovať, ako na púti miznú rozdiely medzi ľuďmi. Do Santiaga bok po boku neputujú právnik, študent a dôchodca, ale len traja ľudia. Svoje všedné životy totiž nechávajú doma“. Na začiatku putovania sme naozaj všetci neskúsení ako deti a najmä pri ceste do neznáma objavujeme nové rozmery. Hmotné prostriedky ani najvyšší vysokoškolský titul nás neochránia od otlakov na nohách pri chôdzi, ani nám nepomôžu nájsť cestu, keď sa stratíme. Ladislav Zibura si chce overiť spomínané slová na vlastnej koži, polemizuje o tom, že my ľudia sme stvorení na chodenie pešo od dávnych čias. Má pravdu v tom, že už naši pravekí predkovia chodili mnoho kilometrov za potravou a málokedy zotrvali na jednom mieste. 

Po úspechu jeho prvej monografie sa rozhodol pokračovať v písaní a vzniklo krásne dielo, kde sa mi mimoriadne páčili jeho opisy pánd (vtipne vykresľuje, že väčšinu času prespia, hoci sú veľmi milé). Svoje kroky po Číne a Nepále zaznamenal v diele Pěšky medzi buddhisty a komunisty.Opäť s prehľadom a vtipom píše o svojom strete s čínskou políciou a ako výškové rozdiely nerobia dobre jeho zdravotnému stavu. Zdoláva cestu dlhú vyše 1500 kilometrov a putovanie po čínskych a tibetských riekach prekonáva s veľkými otlakmi na nohách, ale so životným mottom: pre zážitky z televízie si treba prísť pešo.

Ladislav Zibura a jeho kniha Prázdniny v Európe/ Zdroj: archív LZ

Osobne mám však najradšej jeho tretí cestopis o Gruzínsku a Arménsku, kde vymieňa chôdzu pešo za jazdu na starom bicykli. Dostane sa dokonca až do Náhorného Karabachu, kde v najodľahlejších dedinkách spoznáva život miestnych ľudí. Svoje putovanie po Kaukaze opisuje ako plné sovietskej nostalgie, kde sa doslova nachádza tradičná kultúra na každom kroku, (najmä v Gruzínsku ich domáci alkohol tzv. čača). Ľudia sú tu podľa jeho slov veľmi srdeční, pohostinní a učí sa z ich múdrosti a rozprávania.

Prázdniny v Česku/ Zdroj: fb LZ

Či už nás ovplyvní fakt, že sa cestovanie v súčasnosti nachvíľu obmedzilo, alebo sa ocitneme v období, keď nemáme príležitosť pozrieť si svoje vysnívané destinácie, vždy máme poruke knižku, ktorá nás zavedie do rôznych kútov sveta. Z vlastnej skúsenosti potvrdzujem, že počas čítania týchto cestopisov som si oddýchla, zasmiala sa a ešte sa aj zamyslela nad ľudstvom. Takže môžem jednoznačne zhrnúť, že práve tieto parametre má kvalitný cestopis obsahovať. Putovanie Ladislava Ziburu rovná sa humor spojený s vlastnými zážitkami, keď aj napriek neznalosti miestneho jazyka prekonáva prekážky a navyše je doplnený bonusom krátkych chvíľ poézie.

Pridaj komentár