Ema vošla do ambulancie a zmocnil sa jej chvíľkový strach. Naozaj to chce podstúpiť? Naozaj jej to za to stojí? Pri myšlienke na tú noc sa jej okamžite chcelo vracať. Ešte stále počula to jeho nechutné funenie a cítila jeho zovretie. Utrela si slzu stekajúcu po líci a nesmelo pozdravila. V jej hlave bolo až priveľké prázdno. Nečakala, že pred plánovanou interrupciou nebude mať v hlave nič. Čakala maratón myšlienok a návaly potu. Ale jej nič nebolo. Chcela sa len nenápadne zbaviť toho deprimujúceho dôkazu nechceného sexu. Pokojne sa teda usadila do kresla a počúvala slová doktorky.
Doktorka sa jej prihovárala milým hlasom, bola veľmi príjemná a netlačila na ňu. Jediné, čo si aj tak z toho celého zapamätala bolo, že má 48 hodín na rozmyslenie a následne v ten deň budú môcť vykonať zákrok. Interrupcia je veľmi závažným výkonom či už po fyzickej, alebo psychickej stránke. Aj preto nie je možné vykonať ho okamžite na žiadosť.
,,Tak sa uvidíme o 2 dni, ale keby ste si to rozmysleli skôr, stačí len zavolať. Svoje rozhodnutie si naozaj dobre premyslite.“ Ema si zobrala svoje veci a odkráčala domov. V hlave mala znova prázdno. Nedokázala sa na nič sústrediť. Nevedela jesť ani piť. Každý kúsok jej tela sa triasol. Tie dva dni jej prišli ako celá večnosť ale odpoveď jej bola jasná už dávno.
NECHCE TO DIEŤA.
Snažila sa spísať si na papier plusy a mínusy. Jediným plusom bolo, že bude matkou. V mínusoch toho bolo viac. Bývala v prenajatej garsónke, ktorá svojou veľkosťou pripomínala skôr kumbál, jej mesačný plat bol 600€ v hrubom a navyše, ten malý človiečik nebol splodený z lásky. Bol splodený vo veľkom utrpení vonku v parku kúsok od domu. Nikto ju nepočul. Ruku na ústach jej držal priveľmi silno a vnikal do nej tak tvrdo, že chcela radšej zomrieť. Jediné, na čo sa zmohla, bol plač. Teraz však už nepohla ani mihalnicou.
Na druhý deň ráno sa obliekla, nastúpila do električky akoby sa nič nedialo a odviezla sa do nemocnice. V kútikoch očí mala slzy, v hrdle guču a na rukách pot. Doktorke potvrdila, že chce postúpiť umelé prerušenie tehotenstva, podpísala papiere a urobili jej predoperačné vyšetrenia, prezliekla sa do pyžama a počkala na izbe. ,,Nič náročné,“ povedala si. Ako ležala tak si zrazu predstavila, aké by to bolo, keby si dieťa nechá. Ak by to bolo dievčatko, chodili by spoločne na výlety, na zmrzlinu, smiali by sa, poukazovala by jej všetky miesta kde… a opäť sa jej dvihol žalúdok. Uvidela v hlave miesto, kde bola znásilnená ako posledná štetka. Zmračila sa a mlčky hľadela pred seba. Ak sa jej niekto niečo opýtal, iba prikývla na súhlas alebo nesúhlas. Nemala chuť žiť a nie ešte premýšľať.
V tom na dvere zaklopala sestrička a odviedli ju na operačnú sálu.
Vopred ju ubezpečili, že zákrok trvá iba pár minút a zrazu to nastalo. Napichli jej infúzie a o pár sekúnd nič nevnímala. Bola v celkovej anestéze. Ema sa o pár hodín prebrala na nemocničnej izbe, kde ležala sama. Nikto nebol pri nej, na mobile jej nesvietili žiadne upozornenia. Lekárka jej prišla oznámiť, že všetko prebehlo v úplnom poriadku a môže ísť domov. Samozrejme musí mať sprievod. Zavolala Linde, jej najlepšej kamarátke, ktorá o potrate vedela. Linda ju nepodporovala ani neodhovárala. Chápala, že musí byť náročné urobiť takéto rozhodnutie. Mala chuť tomu bastardovi odrezať gule a narvať mu ich do krku. Ale to by nikomu nepomohlo. Dievčatá sa letmo pozdravili a sadli si do auta. Linda odviezla Emu domov, uložila ju spať a pripravila jej aspoň teplý vývar.
Ema nechcela, aby u nej Linda prespala aj napriek jej naliehaniu. Akonáhle za sebou Linda zavrela dvere, Ema zaspala. Spala tak tuhým spánkom akým už dlho nie. Nadránom sa jej sníval sen. Bol taký realistický, že nevedela rozlíšiť či je to sen alebo realita. Snívalo sa jej o dieťati. Bol to malý hnedooký a tmavovlasý chlapček s krásnym úsmevom. Hovoril jej detským hláskom, že ju čaká a bude dávať pozor, aby sa maminke už nič podobné nestalo. Strhla sa zo spánku a čakala znova plač. Ten neprichádzal. Žiadne slzy, žiaden smútok.
Ema vedela, že jej rozhodnutie bolo pre ňu aj malého správne. Interrupcia nemusí byť v každom prípadne najhorším možným riešením, ale ani tým najlepším. Každá žena by mala vedieť, do čoho ide a čo bude nasledovať neskôr. Nikto ju za tento krok nemôže súdiť. Nikto nežije jej život.
